Konštitúcia Sacrosanctum Concilium
o Posvätnej liturgii

Siedma kapitola
Chrámové umenie a zariadenie

122. … Cirkev bola preto v každom čase priateľkou šľachetných umení. Neprestajne vyhľadávala ich ušľachtilú službu a sama vychovávala umelcov predovšetkým za tým cieľom, aby veci zasvätené službe Božej boli naozaj dôstojné, vkusné a pekné, aby boli znakmi a symbolmi nadprirodzených skutočností. Ba Cirkev sa vždy právom pokladala akoby za rozhodkyňu v tejto oblasti, rozpoznávajúc medzi umeleckými dielami tie, ktoré sú v súlade s vierou, nábožnosťou a sväto zdedenými zákonmi, teda diela vhodné pre službu Božiu.
S osobitou starostlivosťou bedlila Cirkev nad tým, aby chrámové zariadenie bolo svojou dôstojnosťou a krásou na ozdobu služieb Božích. Pritom pripúšťala tie zmeny v materiály, forme a výzdobe, ktoré postupom času prináša technický pokrok (s. 219).

123. Cirkev nikdy nemala za svoj ani jeden umelecký sloh, ale pripúšťala umelecké formy každého obdobia podľa svojrázu a podmienok jednotlivých národov a požiadaviek jednotlivých obradov. Tak v priebehu stáročí nazhromaždila umelecký poklad, ktorý načim opatrovať so všetkou starostlivosťou. Aj umenie našej doby nech sa v Cirkvi slobodne pestuje vo všetkých národoch a vo všetkých krajoch, pod podmienkou, že slúži s patričnou úctou na česť chrámom Božím a posvätným obradom. …(s. 219 – 220) .

124. Ordinári nech dbajú, aby pri uplatňovaní a napomáhaní pravého sakrálneho umenia mali na zreteli skôr ušľachtilú krásu než číru nádheru. A to platí aj o liturgických rúchach a výzdobe.
Biskupi nech bedlivo dávajú pozor, aby do chrámov Božích a na iné posvätné miesta nemali prístup výtvory umelcov, ktoré sú v rozpore s vierou, mravmi alebo s kresťanskou nábožnosťou a urážajú opravdivý náboženský cit ohyzdnosťou svojich farieb, alebo sú po umeleckej stránke nedostatočné, priemerné, ba bezcenné (s. 220).

125. Nech sa aj naďalej podrží zvyk predkladať v kostoloch sväté obrazy úcte veriacich. Ale nech sa vystavujú v umiernenom počte a v náležitom poriadku, aby nevzbudzovali v kresťanskom ľude údiv, ani nenapomáhali menej správnu nábožnosť (s. 220).

127. Biskupi nech venujú pozornosť umelcom buď osobne alebo prostredníctvom súcich kňazov, čo odborne poznajú a milujú umenie, aby ich oboznamovali s duchom sakrálneho umenia a posvätnej liturgie.
Okrem toho sa odporúča tam, kde sa to uzná za vhodné, školy alebo akadémie posvätného umenia na výchovu umelcov.
Čo sa týka umelcov, všetci čo chcú svojím tvorivým nadaním oslavovať Boha vo svätej Cirkvi, nech nikdy nezabúdajú, že ide o posvätnú službu, ktorou v určitom zmysle napodobňujú stvoriteľskú činnosť Božiu, a že ich diela sú určené pre katolícky kult, ako aj na povzbudenie, nábožné naladenie a náboženské poučenie veriacich (s.220 –221).
129. Klerici nech sa cez svoje filozofické a teologické štúdiá oboznámia i s dejinami a vývojom posvätného umenia, ako aj so správnymi zásadami, o ktoré sa má jeho tvorba opierať, aby si vážili a chránili úctyhodné cirkevné pamiatky a vedeli dať umelcom vhodné rady pri tvorení ich diel (s. 221).