Benedikt XVI. s umelcami: Za priateľstvo medzi Cirkvou a umením

Rím, Sixtínska kaplnka, 21. novembra 2009

 
Vatikán (21. novembra, RV) – Sixtínska kaplnka vo Vatikáne sa dnes stala svedkom už dlhšie pripravovanej udalosti – stretnutia sveta viery so svetom umenia na opätovné oživenie a upevnenie ich vzájomného vzťahu. Na pozvanie Benedikta XVI. sa v priestore zdobenom  slávnymi Michelangelovými freskami zišli umelci z celého sveta a z rozličných oblastí umenia. Stretnutie, ktoré sa začalo o 11. hodine predpoludním, sprevádzali hudobné diela Giovanniho Pierluigiho da Palestrinu v podaní Pápežského speváckeho zboru Sixtínskej kaplnky.
Historické prepojenie s podobným stretnutím, ktoré sa na tom istom mieste konalo pred 10 rokmi, vytvorili slová z Listu umelcom Jána Pavla II. z roku 1999, ktoré zazneli v úvode. Pred zhromaždením 260 umelcov Svätého Otca pozdravil v mene Pápežskej rady pre kultúru jej predseda Mons. Gianfranco Ravasi, hlavný organizátor podujatia. Pripomenul slová sv. Jána Damascénskeho: „Ak ti niektorý z pohanov povie: «Ukáž mi svoju vieru!», ty ho zaveď do kostolov, ukáž mu dekorácie, ktoré ich zdobia a vysvetli mu súbor posvätných obrazov“. Z novodobej histórie arcibiskup Ravasi pripomenul Goetheho, ktorý hovorí, že „materinským jazykom Európy je kresťanstvo“.
V stručnej charakteristike dnešného stavu Mons. Ravasi konštatoval, že „úzke puto medzi vierou a umením sa počnúc minulým storočím značne oslabilo“. Podľa jeho slov „v cirkevnom prostredí nezriedka dochádzalo iba k oprašovaniu štýlov a žánrov predchádzajúcich období, v iných prípadoch zas došlo k prispôsobovaniu sa škaredosti, ktorá zavládla v novopostavených mestách. Umenie sa pustilo po sekulárnych cestách a náboženské témy, symboly, príbehy a postavy, ktoré umenie po stáročia čerpalo z Biblie, boli odsunuté do archívu. Často sa umenie upriamovalo na chvíľkové štylistické cvičenia, stále provokatívnejšie a zamerané len samy na seba a niekedy sa dostalo do područia módy a trhového uvažovania.“ Predseda pápežskej rady však zdôraznil, že dnes jestvuje túžba znovu obnoviť plodný dialóg, v ktorom sa môžu stretávať „estetika a etika, krása, pravda a dobro“ a práve toto je dôvodom, že sa dnes umelci prišli stretnúť s pápežom.

Príhovor Benedikta XVI. si do Sixtínskej kaplnky prišlo vypočuť 260 osobností, ktorí symbolicky reprezentovali umelcov celého sveta. Svätý Otec pozdravil prítomných a poďakoval organizátorom stretnutia. Význam celého podujatia vysvetlil týmito slovami:

„Význam tejto chvíle znásobujú niektoré význačné okolnosti. Pripomíname si totiž 10. výročie Listu umelcom môjho cteného predchodcu, božieho služobníka Jána Pavla II. Po prvýkrát, na vigíliu Veľkého jubilea v roku 2000, sa tento pápež – on sám umelec –, priamo prihovoril umelcom slávnostnou formou pápežského listu, v priateľskom tóne konverzácie medzi tými, čo sa – ako hovorí venovanie listu – „vášnivo oddávajú hľadaniu nových «epifánií» krásy“. Ubehlo už dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo ten istý pápež vyhlásil za patróna umelcov blahoslaveného Fra Angelica a poukázal na neho ako na príklad, v ktorom sa snúbi viera a umenie.
Moje myšlienky tiež smerujú k 7. máju v roku 1964, pred 45 rokmi, keď sa na tomto istom mieste udiala historická udalosť, ktorú si tak veľmi želal pápež Pavol VI., aby tak nanovo potvrdil priateľstvo medzi Cirkvou a svetom umenia. Slová, ktoré pri tej príležitosti vyslovil, znejú ešte aj dnes pod klenbou tejto Sixtínskej kaplnky, dotýkajú sa srdca i mysle. «Potrebujeme vás» – povedal – «náš úrad potrebuje vašu spoluprácu. Pretože, ako viete, naša služba znamená ohlasovať, sprístupňovať a robiť zrozumiteľným i úchvatne strhujúcim ten svet ducha, svet neviditeľný, nevysloviteľný, svet Boží. A v tomto… ste vy majstrami. Je to vaše remeslo, vaše poslanie. Vaším umením je uchopiť z nebies ducha ich poklady a zaodiať ich do slov, do farieb, do podôb, ktoré ich urobia prístupnými» (Insegnamenti II, 1964, s. 313). Úcta Pavla VI. k umelcom bola veľká a viedla ho až k skutočne odvážnym vyjadreniam: «A ak by sme nemali vašu pomoc – pokračoval –, naša služba by sa stala zajakavou a neistou a musela by sa veľmi siliť k tomu, aby sa sama stala umeleckou a dokonca prorockou. Pre povznesenie k sile lyrického vyjadrenia intuitívnej krásy by bolo potrebné prepojiť kňazstvo s umením» (tamtiež, s. 314).
Za týchto okolností sa Pavol VI. podujal «nanovo upevniť priateľstvo medzi Cirkvou a umelcami», a žiadal ich, aby si ho sami osvojili, aby sa oň delili, aby s vážnosťou a objektívnosťou analyzovali dôvody ohrozenia tohto vzťahu a aby sa každý s odvahou a zanietením ujal zodpovednosti za obnovu a prehĺbenie v napredovaní na ceste poznania a dialógu, s výhľadom na skutočné ´znovuzrodenie´ umenia, v kontexte nového humanizmu.“

Benedikt XVI. sa ďalej zameral na posolstvo samotného miesta stretnutia, na Michelangelove fresky, medzi ktorými dominuje výjav posledného súdu a postava Krista, ktorý je Alfa a Omega, počiatok a koniec dejín.

V ďalšom uvažovaní sa pápež dotkol otázok súvisiacich s úlohou krásy pri hľadaní zmyslu ľudskej existencie uprostred sveta, ktorý trpí, keď nedokáže nachádzať nádej. Pripomenul aj slová gréckeho filozofa Platóna, podľa ktorého základnou úlohou umenia je zasiahnuť človeka úderom, ktorý ho prebudí, aby vyšiel z uzavretosti do seba samého.

Na túto tému vzťahu krásy a zmyslu života citoval nasledovné vyjadrenie Dostojevského: „Ľudstvo môže žiť bez vedy, môže žiť bez chleba, no jediné, bez čoho by nedokázal ďalej žiť, je bez krásy, pretože potom by na svete nebolo viac čo robiť. Tu je celé tajomstvo, tu je celá história“ – píše Dostojevský. Pri téme krásy ďalej Svätý Otec poukázal na časté pokrivenie jej chápania. Takáto povrchná, iluzórna či pokrytecká predstava o kráse človeka robí ešte väčšmi otrokom. Aká je potom pravá krása? Benedikt XVI. pripomenul slová svojho predchodcu, keď povedal:
„Ján Pavol II. v Liste umelcom cituje v tejto súvislosti nasledujúci verš poľského básnika Cypriana Norwida: «Krása je tu pre oduševnenie k práci, práca je pre vzkriesenie.» (č. 3) A ďalej dodáva: «Ako hľadanie krásy, ktoré je ovocím predstavivosti presahujúcej všednosť, umenie je vo svojej podstate určitou výzvou k Tajomstvu. Dokonca aj vtedy, keď preniká do najtemnejších hĺbok duše alebo do najotrasnejších stránok zla, stáva sa umelec v určitom zmysle hlasom všeobecného očakávania vykúpenia» (č. 10). A v závere tvrdí: «Krása je šifrou tajomstva a poukazom na nadprirodzené» (č. 16) .
Benedikt XVI. sa ďalej hlbšie zameral na úlohu umenia ako cesty viery: „V tejto súvislosti sa hovorí o via pulchritudinis, o ceste krásy, ktorá predstavuje zároveň cestu umeleckú, estetickú a cestu viery, teologického hľadania. Teológ Hans Urs von Balthasar otvára svoje veľké dielo nazvané „Sláva. Teologická estetika“ takýmito sugestívnymi vyjadreniami: «Naše počiatočné slovo sa nazýva krása. Krása je posledným slovom, ktoré si uvažujúci intelekt môže dovoliť vysloviť, pretože ona korunuje, sťa svätožiara nepochopiteľného jasu, dvojitú hviezdu pravdy a dobra a ich vzájomný nerozlučiteľný vzťah.» Potom konštatuje: «Ona je tou nezištnou krásou, bez ktorej sa starý svet nemohol zaobísť vo svojom chápaní, ktorá však odkráčala po špičkách od moderného sveta záujmov, aby ho zanechala jeho žiadostivosti a smútku. Ona je tou krásou, ktorú viac nemiluje a neuchováva dokonca ani náboženstvo.» A uzatvára: «Ten, kto sa pri jej mene iba pousmeje, považujúc ju za exotickú hračku meštiackej minulosti, o tom si môžeme byť istí, že – či už v skrytosti, alebo verejne – nie je viac schopný modlitby a zakrátko nebude schopný ani milovať.» Cesta krásy nás teda vedie k tomu, aby sme nachádzali Celok vo fragmente, Nekonečno v konečnom, Boha v dejinách ľudstva.
Simone Weilová v tejto súvislosti napísala: «Vo všetkom tom, čo v nás prebúdza čistý a autentický pocit krásy, je skutočná prítomnosť Boha. Je tam takmer akési vtelenie Boha do sveta, ktorého znamením je krása. Krása je experimentálnym dôkazom toho, že vtelenie je možné. Preto je každé prvoradé umenie vo svojej podstate náboženským.» Ešte prenikavejšie to potvrdzuje Hermann Hesse: «Umenie znamená nasledovné: vo vnútri každej veci ukázať Boha.» Pripomínajúc slová pápeža Pavla VI. boží služobník Ján Pavol II. znovu potvrdil túžbu Cirkvi obnoviť dialóg a spoluprácu s umelcami slovami: «Aby Cirkev odovzdávala ďalej posolstvo, ktoré jej Kristus zveril, potrebuje umenie» (List umelcom, č. 12), ale hneď nato si aj položil otázku: «Potrebuje aj umenie Cirkev?», čím vyzval umelcov, aby znovu našli v náboženskej skúsenosti, v kresťanskom zjavení a v «knihe kníh», ktorou je Biblia, prameň obnovenej a motivovanej inšpirácie.“
Na záver Benedikt XVI. znovu zopakoval umelcom výzvu svojho predchodcu a takto sa s nimi rozlúčil: „Zároveň s mojím požehnaním vás zdravím jediným slovom, rovnako ako to svojho času urobil Pavol VI.: Dovidenia!“
Záver stretnutia opäť patril vatikánskym spevákom. Jednotliví umelci sa potom osobne pozdravili so Svätým Otcom. Každý z prítomných si zo stretnutia odniesol pamätnú medailu, ktorej vydanie osobitne pre túto príležitosť pripravila Pápežská rada pre kultúru.

 

 

©  –sg, jb–